Tam niekde, na lúke plnej nezábudiek, som pod popolom z cigarety pochovávala sny. Tvárila som sa hrdinsky, no v hlave mi prebleskovali klasické denné mory. Vždy to mávam keď potláčam bolesť, bezmocnosť, hnev, strach... Pri každom odklepnutí prišla rana.

Za to, že nepotrebuješ, aby v tom bola láska.

Za to, že ísť niekam ma automaticky zaväzuje.

Za to, že všetko pekné, čo by mohlo byť, pre teba nič neznamená

Za to, že nevieš, čo vlastne znamená Ž E N A

Mohla som byť matkou tvojich detí. No v tvojom ponímaní to znamená byť niekym, kto ich privedie na svet. Čo je asi to isté, ako objednať ti sveter z katalógu. Vlastne si ho aj tak nechcel a moc sa ti nepáči, takže je to moja chyba. Ale keby niečo , je tvoj. Otrasená z nových poznatkov, s dobodaným vnútrom rozdrásaným mojimi zábleskami v hlave odchadzujem špak niekam do neznáma. A náhla nezábudky zosmutneli, mňa premkol chlad ktorý mi zaliezol pod kožu. Áno, som pripravená. Keď už som na tento výlet išla, viem, k čomu ma zaväzuje. Prijímam svoj osud, lebo viem, že si ma zasiahol príliš hlboko na to, aby som ešte vládala odísť. Už môžem len zostať a dúfať, že to dlho nepotrvá